História dobývania Ruska

Súčasný pokus západných štátov na čele s USA podrobiť si Rusko je len pokračovaním anglosaských a západoeurópskych štátov na dobytie ruského územia a zotročenie jeho obyvateľstva. História nám jasne odhaľuje vyše tisícročné pokusy západoeurópskych a anglosaských   štátov dobyť Rusko a zotročiť slovanské národy z ktorých je najsilnejší práve ruský národ . 

Na úvod je treba zdôrazniť rozdiel medzi Slovanmi a Anglosasmi, Germánmi Holanďanmi, Belgičanmi Francúzmi a prakticky všetkými západoeurópskymi národmi. Všetky západné štáty sa vyše 400 rokov podieľali na obchode s otrokmi. Jedine Slovania t.j. Rusko neobchodovalo s otrokmi. Brutalita, s akou sa západoeurópske krajiny správali k otrokom je ťažko opísateľná a ich  úsilie podrobiť si slovanské národy a ich najmocnejší národ ruský  je len pokračovaním ich úsilia o podrobenie a zotročenie Slovanov.

História najväčších  pokusov o dobytie a zotročenie Ruska.

Slávne víťazstvá Alexandra Nevskeho

V roku 1236 sa stal Alexander kniežaťom Novgorodu a od roku 1252 sa stal kniežaťom Vladimíru. Prvou ťažkou situáciou v jeho živote bol útok Švédov pod vedením Birgera na územie Ruska. Alexander so svojím vojskom Švédov 15. júla 1240 pri rieke Neva porazil. Od tejto slávnej bitky používal prívlastok Nevský.

Oveľa tvrdšou skúškou bol útok nemeckých križiakov na územie Ruska v roku 1242. Nemci dobyli pevnosť Izborsk a staroslávne kupecké mesto Pskov. Rozsievali skazu po ruskom území, plienili, vraždili a násilím sa snažili obracať pravoslávnych Rusov (označovali ich ako schizmatikov) na katolicizmus. Napriek nezhodám s novgorodskými šľachticmi Alexander Nevský tiahol do boja proti rádovým vojskám a 5. apríla 1242 ich na zamrznutom Čudskom jazere porazil. Toto grandiózne víťazstvo nad nemeckými agresormi v bitke na Čudskom jazere zaistilo Alexandrovi slávu a Rusku pokoj od nemeckej agresie na dlhé roky.

Zákernosťou švédskeho a nemeckého útoku proti Rusku bolo najmä to, že sa Švédi a Nemci snažili využiť oslabenie moci ruských kniežat a ohrozenie ruského územia Mongolmi po bitke na rieke Kalka. Práve v roku 1241 sa mongolská armáda rútila územím ruských kniežatstiev. Padol Kyjev, Riazaň a iné mestá. Alexander Nevský, oslabený bojmi so Švédmi a Nemcami, nemal dostatok síl na boj s Mongolmi a Zlatou hordou. Preto sa snažil diplomatickou cestou zabezpečiť Novgorod pred nájazdmi mongolských (tatárskych) vojsk.

The envoys of the Roman Pope attend Alexander Nevsky

Bitka pri Poltave 1712

Po úspešnej invázii do Poľska sa Karol XII. Švédsky Kráľ  rozhodol urobiť pokus o inváziu do Ruska, čo sa však skončilo rozhodujúcim ruským víťazstvom v bitke pri Poltave v roku 1709.[78] Po dlhom pochode vystavenom kozáckym nájazdom, technikám spálenej zeme ruského cára Petra Veľkého a extrémne studenej zime roku 1709 zostali Švédi oslabení s podlomenou morálkou a boli v enormnej presile proti ruskej armáde pri Poltave.[79] Porážka znamenala začiatok konca pre Švédsku ríšu. Okrem toho mor zúriaci vo východnej strednej Európe spustošil švédske panstvo a v roku 1710 sa dostal do stredného Švédska.[80][81

Napoleonová vojna proti Rusku

V roku 1812, na vrchole svojej moci, Napoleon vtrhol do Ruska s celoeurópskou Grande Armée, ktorú tvorilo 850 000 mužov (400 000 Francúzov a veľa vojakov spojencov a ďalších). Francúzske vojská prekročili rieku Neman 24. júna 1812. Rusko vyhlásilo vlasteneckú vojnu a Napoleon vyhlásil druhú poľskú vojnu. Poliaci dodali pre invázne sily takmer 100 000 mužov, Napoleon sa však podľa ich očakávaní vyhýbal poľským ústupkom, majúc na pamäti ďalšie rokovania s Ruskom.

Grande Armée pochodovala Ruskom a zvíťazila v niekoľkých relatívne menších zásahoch a vo veľkej bitke o Smolensk 16. - 18. augusta. V tých istých dňoch bola časť francúzskej armády vedená maršalom Nicolasom Oudinotom zastavená v bitke o Polotsk pravým krídlom ruskej armády pod velením generála Petra Wittgensteina. To zabránilo francúzskemu pochodu na hlavné mesto Ruska, Petrohrad; o osude invázie sa rozhodlo v Moskve, kde Napoleon osobne viedol svoje vojská.

Napoleonovo stiahnutie z Ruska, obraz Adolpha Northena

Rusko použilo taktiku spálenej zeme a ovládlo Grande Armée ľahkou kozáckou jazdou. Grande Armée v reakcii neprispôsobila svoje operačné metódy. To viedlo k väčšine strát hlavnej skupiny Grande Armée, ktorá v jednom prípade predstavovala za týždeň 95 000 mužov vrátane dezertérov.

Hlavná ruská armáda ustupovala takmer tri mesiace. Tento neustály ústup viedol k neobľúbenosti poľného maršala Michaela Andreasa Barclaya de Tollyho a veterána princa Michaila Kutuzova ustanovil novým hlavným veliteľom cár Alexander I. Napokon sa obe armády 7. septembra stretli v bitke pri Borodine v blízkosti Moskvy. Bitka bola najväčšou a najkrvavejšou jednodňovou akciou napoleonských vojen, do ktorej sa zapojilo viac ako 250 000 mužov a ktorá si vyžiadala najmenej 70 000 obetí. Bolo to nerozhodné; Francúzi dobyli hlavné pozície na bojisku, ale nepodarilo sa im zničiť ruskú armádu. Logistické ťažkosti spôsobili, že francúzske obete nebolo možné nahradiť, na rozdiel od ruských.

Napoleon vstúpil do Moskvy 14. septembra po tom, čo ruská armáda opäť ustúpila. Do tej doby Rusi mesto z veľkej časti evakuovali a prepustili zločincov z väzníc, aby nepríjemnosti obťažovali Francúzov; guvernér, gróf Fjodor Rostopčin, dal mesto spáliť. Alexander I. odmietol kapitulovať a mierové rozhovory, o ktoré sa pokúsil Napoleon, zlyhali. V októbri, bez viditeľného náznaku jasného víťazstva, začal Napoleon katastrofálny Veľký ústup z Moskvy.

V bitke pri Maloyaroslavetse sa Francúzi pokúsili dostať do Kalugy, kde našli jedlo a zásoby. Doplnená ruská armáda zablokovala cestu a Napoleon bol nútený ustúpiť rovnakým spôsobom, ako prišiel do Moskvy, cez ťažko spustošené oblasti pozdĺž Smolenskej cesty. V nasledujúcich týždňoch dostalo Grande Armée katastrofický úder nástupom ruskej zimy, nedostatkom zásob a neustálym partizánskym bojom ruských roľníkov a nepravidelných vojsk.

Keď v novembri pozostatky napoleonskej armády prekročili rieku Berezinu, prežilo iba 27 000 vojakov, z ktorých bolo 380 000 mŕtvych alebo nezvestných a 100 000 ich bolo zajatých. Napoleon potom opustil svojich mužov a vrátil sa do Paríža, aby pripravil obranu proti postupujúcim Rusom. Kampaň sa účinne skončila 14. decembra 1812, keď posledné nepriateľské jednotky opustili Rusko. Rusi stratili okolo 210 000 mužov, ale svojimi kratšími zásobovacími linkami čoskoro doplnili svoje armády.

2. svetová vojna

Názov Vlastenecká vojna použil prvýkrát v súvislosti so sovietsko-nemeckým konfliktom V. M. Molotov 22. júna 1941 pri rozhlasovom prejave informujúcom obyvateľstvo o napadnutí krajiny v súvislosti s podobnosťou s Napoleonovým vpádom do Ruska v roku 1812, ktorý je v Rusku označovaný ako Vlastenecká vojna. Neskôr použil v rovnakom duchu názov aj J. V. Stalin pri historickom prejave 3. júla 1941. Termín sa však vžil predovšetkým podľa pomenovania vysokého sovietskeho vyznamenania – Radu Vlasteneckej vojny, zriadeného výnosom predsedníctva Najvyššieho sovietu ZSSR 20. mája 1942.

Iné názvy tohto konfliktu, sú napr. sovietsko-nacistický konflikt^[5], východoeurópske bojisko alebo ruský front. Dobová nacistická propaganda používala aj názvy ako vojna proti boľševizmu.

Východný front (iné názvy: nemecko-sovietska vojna/konflikt, hlavne v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu Veľká vlastenecká vojna, rus. Великая Отечественная война – Velikaja Otečestvennaja vojna) bola dôležitá časť druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala najmä vo východnej a strednej Európe. Boje na východnom fronte mali za následok 80 % nemeckých strát^[1][2] vo vojne a môžu byť preto považované za najdôležitejšie európske bojisko vojny. Na fronte bojoval Sovietsky zväz proti nacistickému Nemecku a jeho spojencom (Maďarsko, Taliansko, Rumunsko, Fínsko, Slovensko). K Sovietskemu zväzu sa neskôr pridali ďalšie krajiny resp. ozbrojené zložky týchto krajín, hlavne Poľsko, Česko-Slovensko a Juhoslávia, počas bojov aj Rumunsko, Bulharsko a Fínsko prešli na stranu Spojencov.

Boje na východnom fronte sa začali 22. júna 1941 operáciou Barbarossa, ktorá sa skončila odrazením nemeckého útoku na Moskvu ale aj zastavením postupu Nemcov na Leningrad a pri Rostove nad Donom. Nemecké vojská sa však preskupili a na jar 1942 začali postupovať juhom ZSSR, obsadili Krym a prenikli ku Volge a na Kaukaz, ich postup bol zastavený v bitke o Stalingrad. Nasledujúci rok sa hitlerovské vojská pokúsili tretíkrát vybojovať iniciatívu, keď v bitke o Charkov zastavili sovietsky postup od Stalingradu, ale v bitke v Kurskom oblúku boli odrazení a začali byť vytláčaní z územia ZSSR. Po operácii Bagration, visliansko-odrianskej operácii a útoku na Berlín, ktoré spôsobili Wehrmachtu ťažké porážky, bola Tretia ríša porazená. Jej zostávajúci vodcovia 8. mája 1945 podpísali úplnú a bezpodmienečnú kapituláciu, čím zároveň ukončili druhú svetovú vojnu v Európe. Rozsah bojových operácií vedených moderným spôsobom bol na východnom fronte z hľadiska šírky frontovej línie a hĺbky postihnutého územia historicky bezprecedentný.^[3] Vzhľadom na svoj brutálny charakter a počet obetí vojenského personálu aj civilného obyvateľstva je považované ťaženie na východnom fronte za najkrvavejší ozbrojený konflikt v dejinách.^[4]

Dnešná  situácia ako ďalší pokus o dobytie a rozbitie Ruska

Na úvod citát nemeckého Kancelára Kaisera Wilhelma 1. z roku 1842

„Ak chceme dobyť Rusko musíme najprv získať Ukrajinu na našu stranu“

                             Nemecký Kancelár Wilhelm 1.

To čo prežívame dnes je len ďalší pokus západoeurópskych a amerických elít o dobytie, rozkúskovanie Ruska a zotročenie Slovanov. Je to zúfalý pokus oligarchických elít zachrániť svoju moc a rozšíriť svoju moc na celý svet. Tento pokus je márny. Kapitalizmus sa dnes nachádza v situácii hospodárskej krízy keď narazil na hranice hospodárskeho rastu a na ďalší rast mu ostávajú len dve možnosti:

1. Dobytie nových území, nových zdrojov surovín a nových trhov
2. Vyvolať ďalšiu veľkú vojnu ktorá by zničila existujúce materiálne hodnoty a vytvorila nové podmienky pre obnovenie ďalšieho hospodárskeho rastu.

To o čo sa dnes kapitalistické oligarchistické elity pokúšajú je „dobytie nových území“ Ruska  aby sa dostali k novým zdrojom surovín a aby sa zbavili konkurencie  Ruska, Číny a ďalších štátov. Za týmto účelom postupne ovládli oligarchické elity celú východnú Európu a Ukrajinu.  Keďže Rusko je dnes dosť silné na to aby ubránilo svoju krajinu, hrozí svetu ďalšia svetová vojna. Je to nevyhnutný vývoj kapitalistickej, oligarchami ovládanej spoločnosti v týchto cykloch:

1. Konjunktúra a veľký hospodársky rast po veľkej priemysel a hospodárstvo zničujúcej  vojne.
2. Presýtenie trhov, nárast nezamestnanosti, zatváranie podnikov.
3. Diktatúra kapitálu, obmedzenie osobnej slobody, zvádzanie viny za zlú hospodársku situáciu na „nového vinníka“  a pripraviť národ na vojnu.
4. Vojna ako riešenie zúfalej hospodárskej situácie, zničenie tovární, zbavenie sa „nadbytočných“ pracovných síl a „znovunastolenie“  pozitívneho hospodárskeho rastu.

Dnes sa Európa a celý tzv. 1. svet nachádza vo fáze 3 a prechádza do fáze 4 vývoja spoločnosti. Rusko a jeho dobytie je pre kapitalistické elity jediná cesta pre záchranu pred jeho hospodárskym a spoločenským úpadkom.

Ľudstvo sa nezbaví vojen  kým sa nenastolí na celom svete spravodliví  hospodársky systém  bez vykorisťovania, bez nerovnosti spoločnosti a zotročovania malých národov . Spravodlivá, sociálna a demokratická spoločnosť by sa mala riadiť heslom

„Každý podľa svojich najlepších schopností,

Každému podľa jeho potreby.“